Zlaté časy plné naivity, zábavy a zdravého rebelantstva

•         V podstate každý má nejaký životný štýl, aj pokiaľ vravíme o tom najnudnejšom, aj to je cesta, ktorú si človek zvolil. Niekto zasa naopak, žije na plné obrátky, až je neopatrný. Vo veľa prípadoch však ľudia životný štýl počas prestupu z detstva do puberty a z puberty do dospelosti zmenia.

Ale určité charakterové vlastnosti, či naše chápanie sveta, nás sprevádzajú celý život.  Myslím si, že ľudia, ktorí nás skutočne majú radi, si na tieto naše vlastnosti a chápanie zvykli a chýbali by im. No je v poriadku, ak sa zbavíme určitých chýb či nedomyslených názorov a omylov a pocítime túžbu byť rozumnejším človekom.

•         V krátkosti by som chcel opísať cestu pubertou, ktorej som sa nevyhol ani ja.
Končila základná škola, mali sme pätnásť a konečne prichádzali letné prázdniny. Najkrajšie možné obdobie pre každého. Konečná rozlúčka s deväťročným režimom základnej školy, leto a pubertálne zážitky pred nami, po lete nástup do nového prostredia. Človek konečne začína pocitovať i túžbu vyjadriť seba samého pred okolím. No ešte nie smerom, kedy chce lepšie vzdelanie, či postup v kariére. V tom období chce ukázať, že nie je žiadnym „šprtom“ a že má zmysel pre poriadnu zábavu, no má aj svoj vyhradený postoj a štýl. Skrátka chce prejaviť, že sa z neho kryštalizuje zábavná osobnosť, ktorá má však aj svoj smer a postoj k životu i k spoločnosti okolo seba. Túžime vyjadriť i určitú rebéliu voči svetu, učiteľom, či každému, kto predstavuje autoritu. Považujeme to za potrebné a sme v tom naivnom opojení kedy veríme, že skutočne budeme môcť zostať slobodní, divokí, všetko zmeníme a celý svet sa z nás „pokaká“. Myslíme, že každého zaujímame len my.

V tom období som to cítil rovnako. Veril som, že zrovna ja som ten spravodlivý Jánošík a pán Zábava v jednom. V útlejšom veku som bol považovaný za tichého a nenápadného chlapca. Mojich spolužiakov už začali oslovovať rôzne štýly, prevažne Hip-Hop a Rap. Ja som zostával tým nenápadným chlapcom ďalej , no mal som chvíle, kedy som sa vedel zbúriť. Od štrnástich som poriadne vystrčil rožky a keď som mal pätnásť, cez letné prázdniny som mal kamaráta punkera. Punk oslovil aj mňa, isiel som k nemu a za hodinu som vyšiel s červenými rozcuchanými vlasmi a reťazou okolo skrátených rifiel. Pamätám si, že v ten deň som išiel domov po poľnom teréne, nie cez mesto, pretože som sa bál reakcie okolia :D. Životný štýl a názor punk ma potom sprevádzal až do dvadsiateho roku života.